Brusel mojimi očami
Vďaka Olympiáde ľudských práv sa mi v októbri podarilo dostať do skupiny dvadsiatich piatich Slovákov a Sloveniek, ktorá šla na študijno-informačnú návštevu do európskych inštitúcií v Bruseli. Navštívil som Európsku radu a komisiu, ako aj Európsky parlament. Okrem oficiálneho programu som mal aj kúsok času vnímať život mesta, jeho ľudí a emócie, ktoré vyžarujú.
„Zjednotení v rozmanitosti,“ znie heslo Európskej únie, ktoré na mňa volalo z rôznych plagátov, tlačovín a displejov v budovách Únie. Práve toto motto podľa môjho názoru najkrajšie vyjadruje nielen atmosféru medzi euroúradníkmi, ale aj emóciu všetkých častí Bruselu, ktoré som za ten krátky čas troch dní stihol navštíviť. Čo tým myslím? Okrem nádhernej rozmanitej architektúry som tam videl ľudí mnohých národov, kultúr a jazykov, všetkých zjednotených a vzájomne sa rešpektujúcich. Akási atmosféra vzájomnej úcty, radosti, srdečnosti a spontánnosti sa vinula každou situáciou, ktorú som tam zažil. Zamestnanci Európskej komisie spolu s nami, návštevníkmi, obedovali v jednej spoločnej jedálni, nehľadiac na to, kto odkiaľ pochádza, aká je ich viera či kultúra. Boli zjednotení vďaka cieľu európskej spolupráce, pre ktorý každý deň chodia do práce.
Videl som, že aj Slováci môžu „dobyť svet“ a stať sa úspešnými v Bruseli. V mravenisku štyridsiatich tisícov euroúradníčok a euroúradníkov nájdeme veľa Sloveniek a Slovákov. A nemyslite si, že tam nosia kávu a umývajú dlážku. Mal som možnosť stretnúť zopár našincov, ktorí majú skutočne veľké úlohy. V Európskej komisii sme mali stretnutie so Slovákom, hovorcom vysokého predstaviteľa EÚ pre zahraničnú politiku. Svoju prácu mojej skupine priblížila aj členka kabinetu jedného z eurokomisárov, tiež Slovenka. No a po Európskej rade nás povodil, a čo-to zaujímavé nám povedal, jeden veľmi sympatický pán zo Slovenska, ktorý zabezpečuje zahraničné misie predsedu Európskej rady Charlesa Michela. V čase, keď píšem článok, organizuje návštevu pána predsedu v Bielom dome. A to sú len tí, ktorých som mal to šťastie stretnúť. Svedčia však o tom, že aj Slovák môže byť v Bruseli braný rovnako vážne ako Nemka či Francúz.
Všetci ľudia, s ktorými som sa stretol, sa mi snažili odovzdať posolstvo, že Európska únia nie sú „oni“, ale že to sme my všetci a nič z toho, čo Únia robí, by nerobila, keby ju na to neoprávnili demokraticky zvolení predstavitelia štátov, ktoré ju tvoria. Aj preto dodnes nemá takmer žiadne kompetencie v oblasti obrany, či určovania zdrojov elektriny. Brusel nie je miesto, kde sa od stola vymýšľajú nariadenia. Je to miesto, kde zástupcovia každého jedného členského štátu majú na Európskej rade právo vyjadriť svoje názory skôr, než sa nejaká spoločná politika prijme. A prijíma sa väčšinou konsenzuálne – rokuje sa dovtedy, kým nie sú všetci spokojní.
Okrem realizácie hesla „zjednotení v rozmanitosti“ bol ďalším kľúčovým bodom Robert Schuman. Európska štvrť Bruselu dávala každému okoloidúcemu najavo, kto je človek, ktorému Únia vďačí za svoju existenciu. Stanica metra? Volá sa Schuman. Čo je ten veľký kameň pred budovou Komisie? Pamätník Schumanovi. A tá busta v parku vedľa kruhového objazdu? Pozerá sa na vás Robert, človek, ktorý pochopil, že jedinou cestou k odvráteniu ďalšej vojny v západnej Európe je úzka spolupráca medzi štátmi, najmä Nemeckom a Francúzskom. Oddaný katolík našiel svoje povolanie v práci na zjednotení rozmanitej Európy, aby nikdy viac nebola vojna. Inštitúcie, ktorým svojou námahou položil základ, mu za to dodnes ďakujú.
Medzi majestátnymi budovami Rady, Komisie a Európskeho parlamentu leží útla Kaplnka Vzkriesenia, tiež známa ako Chapel for Europe. Je to miesto modlitby, svätej omše a stíšenia sa uprostred rušného veľkomesta. A aj tam sa na mňa pozeral Robert Schuman! Minimálne z letáčika o jeho živote, ktorý odvážne hovoril o tom, že Schuman je jedným z tých, o ktorých Ježiš hovorí: „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi“ (Mt 5, 9). Práve tento európsky budovateľ pokoja, vďaka ktorému už vyše 70 rokov nebola vojna medzi členskými štátmi Únie, je už na ceste stať sa aj oficiálne blahorečeným. Ako jeden z mála ukázal svetu skutočnú kresťanskú politiku a zaslúži si obdiv.
Za túto exkurziu som nesmierne vďačný. Umožnila mi pozrieť sa na európske úrady zvnútra, zažiť na pár dní život v symbolickom hlavnom meste Európy, rozšíriť si obzory a v neposlednom rade si nakúpiť zásoby skvelej belgickej čokolády. Bol som tam vďaka celoštátnemu kolu Olympiády ľudských práv, ktoré podporilo Zastúpenie Európskej komisie na Slovensku. Vďaka tejto olympiáde to pre mňa aj veľa znamenalo. Nebyť tejto súťaže a starostlivej prípravy od pani učiteľky Lazorovej, možno by som ani zďaleka nerozumel fungovaniu Európskej únie a vidieť jej inštitúcie naživo by ma nijako nenadchlo, lebo slová ako Európska komisia či parlament by boli pre mňa úplne abstraktné. Opak je však pravdou. Ďakujem!
Peter Haľko 5.BA
